Píše sa 20.05.2010. Budík mi zvoní o 5:30. Ráno sa ťažko vstáva. Musíme skoro vyraziť, lebo miesto, kam sa chceme ísť potápať, je blízko, ale aj ďaleko. Blízko je to na kilometre a ďaleko na čas, za ktorý tam budeme. Sme totiž na Korzike, a tu je cesta autom vždy nekonečná… Korzika (po francúzsky (la) Corse, po korzicky Corsica) je ostrov v Stredozemnom mori na sever od Sardínie, v rámci Francúzska má postavenie „Korzickej územnej správnej korporácie“, ktoré je takmer identické s postavením francúzskych administratívnych regiónov. Korzika sa úplne bežne považuje za ďalší francúzsky región, hoci v roku 1991 oficiálne prestala byť regiónom a stala sa „Korzickou územnou správnou korporáciou (v rámci Republiky)“, čím získala miernu autonómiu. K Francúzsku bola Korzika pripojená roku 1768 a považuje sa za integrálnu súčasť tzv. Metropolitného Francúzska (čo je opak Zámorského Francúzska). Metropolitné Francúzsko bez Korziky sa neformálne nazýva „pevninské Francúzsko“. Obyvateľstvo tvoria väčšinou Korzičania (ľud italického pôvodu hovoriaci toskánskym, teda talianskym dialektom). Keďže kedysi bohaté lesy boli vykynožené, živia sa turizmom, chovom oviec, prípadne pestovaním viniča, citrusov a olív na pobreží a chovom rýb. V hlavnom meste Ajaccio sa narodil Napoleón Bonaparte. Od Sardínie Korziku delí Bonifácky prieliv. Korzika je veľmi hornatá (Monte Cinto, 2710 m). Východné pobrežie je málo členité, západné viac (riasového typu). Najväčšie mestá sú Ajaccio a Bastia. Naša diving základňa je pár kilometrov severne nad hlavným mestom Korziky Ajacciom (korzičania hovoria Adžaxiom) v malebnej dedinke Tiuccia, priamo na brehu mora. Miesto dnešného ponoru je vrak bombardéra B-17 pri meste Calvi, ktoré leží na severozápadnom cípe Korziky. Calvi tvrdí, že je rodiskom Krištofa Kolumba. Symbolom mesta je mohutná cittadella, opevnený palác janovských guvernérov. Vzdušnou čiarou necelých 100 km, cestná vzdialenosť od 120 km po 170 km. Otázka je, ktorou cestou. Kto pozná Korziku, vie, že cestovanie po nej je len doprava, doľava, hore, dole, doprava, doľava, hore, dole, a to, v priemere, každých 40 m. Na žalúdok neskutočná „zaberačka“. Budík zvoní, vypnem ho, ešte 5 minút a pôjdem, myslím si. V tom zvoní budík môjho spolubývajúceho Ivana. Neskutočný človek, tak vastávam s ním a polospiaci dávam variť vodu na kávu. Klasická ranná hygiena a som fit. Sadnem si na terasu, pijem kávu a pozerám na more. Stále je nepokojné, ale krásne. Vlny narážajú na skalnatý útes a ja cítim ich silu. Obloha je modrá (plechová, ako by povedal jeden z našej partie) a slnko krásne svieti. Tieto rána proste milujem… Tri dni sme sa nepotápali, more bolo stále rozbúrené a vlny okolo jedného metra, vietor silný. Ako bude dnes, pýtam sa sam seba. Vidím, ako sa schádzajú ostatní na „diving decku“, kde nás čakajú všetky naše veci na potápanie. Ja som si ich nachystal večer ako väčšina z nás. Taktiež najväčšiu operáciu každého ponoru mimo našej základne, naloženie minizodiaku na strechu auta, motoru do dodávky a ostatného príslušenstva, sme zvládli večer. Dopijem kávu, zjem raňaky, varenú pšenicu s nastrúhaným jablkom, ktoré mi nachystal Ivan (je makrobiotik) a poberiem sa aj ja. Naložím si veci do auta a debatujeme, ktorou cestou pôjdeme. Vyhrala najdlhšia cesta, je tam najmenej zákrut a nerovností. Odchod o 6:00 sa presunul automaticky na 6:20, lebo sme to skôr nestihli. Našťastie nemusím šoférovať, tak cestu sem-tam predriemem. Po vyše štyroch hodinách dorazíme do Calvi, všetci sme nadšení, že sme už tu.
Je okolo obeda, teplo. Hľadáme Cittadellu, našli sme ju pomerne skoro. Toto je už piaty pokus dostať sa ku B-17 za posledných neviem koľko rokov, čo sem chodíme. Zatiaľ sa to podarilo raz. Takže sa každému preháňa hlavou, ako to dopadne dnes. Parkujeme čo nabližšie pri vode, v malom prístave pod cittadellou. Vystúpim z auta a hneď mi udrie do tváre silný vietor, čo nie je dobrý začiatok. Za pomerne silného vetra sa idem s ostatnými pozrieť na more. Prejdem nízku hradbu a som na pobreží. Pozerám smerom na otvorené more, kde ma znepokojujú pomerne veľké prevaľujúce sa vlny s bielymi čiapkami. Vrak sa totiž nachádza smerom k otvorenému moru. Vratim sa na mólo a zučastňujem sa na brífingu k ponoru. Otázky… ideme, nejdeme, čo s vlnami, je silný vietor, na mori bola búrka, aka bude dohľadnosť, množstvo otázok…padlo rozhodnutie, som v trojčlennej skupine, skupine číslo dva. Dohodli sme nám už všetkých známe pravidlá a ja som sa začal obliekať. Prvá skupina odišla, som nachystaný, svoju fotovýbavu držím na kolenách, sedím a čakám, kým sa oblečú moji dvaja „buddies“. Fotovýbava je mi už ťažká (15 kg), položím ju na zem. Sme dvaja muži a žena: ja, Martin a Erika. Už sme spolu absolvovali niekoľko desiatok ponorov, poznáme sa, obliekli sme sa, čakáme. Voda je pokojná, je nám teplo, pohoda je len zdanlivá, sedíme v závetrí, za hradbou cittadelly, ktorá chráni náš základný tábor od vetra. Napijem sa bezbublinkovej vody a… B-17 je slávny typ lietadla z obdobia druhej svetovej vojny. Bombardéry B-17 vyrábala firma Boeing. Pre svoju úžasnú výzbroj a veľkosť mali prezývku „lietajúca pevnosť“. Vo výzbroji mali 13 guľometov a až 8 ton bômb. Dolet 3220 km a nosnosť 7200 kg. Dňa 14. februára 1944 odštartoval zo základne v južnom Taliansku, aby bombardoval železničný uzol vo Verone. Lietadlo bolo súčasťou útočnej formácie sprevádzanej aj stíhacími letkami. Lietadlo pilotoval Frank Chaplick, ktorý sa od formácie oddelil a potom bol napadnutý nemeckou stíhačkou. Stroj bol zasiahnutý na mnohých miestach a členovia posádky boli zranení či zabití. Jeden motor vypovedal službu a druhý bol poškodený. Chaplickovi neostávalo nič iné, len sa pokúsiť o únik. Rozhodol sa zamieriť ku Korzike, kde chcel pristáť na letisku v Calvi. Nad Calvi si však uvedomil, že pristávacia dráha je prikrátka na takéto lietadlo. Urobil niekoľko pokusov o pristátie, čo sa mu nepodarilo, tak sa rozhodol pristáť na vode. Odhodil zbytky munície a pomaly zostúpil na hladinu. Pri prvom kontakte s vodou sa odtrhol chvost, ale napriek tomu sa Frankovi Chaplickovi podarilo pristáť. Šesť členov posádky malo na svoju záchranu 2 minúty, pokiaľ B-17 tka zmizla navždy pod hladinou vody. Nachádza sa severne od cittadelly v hĺbke od 23 m, maximálna hĺbka 27 m.
…a vtom sa objaví náš čln. Vracia sa, bol „vyhodiť“ prvú skupinu. Vychádza spoza hradby a mieri k nám, vstanem, zoberiem fotovýbavu a idem k miestu nalodenia. Môj „diving equipment“ je už tam. Vložím svoje veci na loď, nasadneme a vyrážame. Po výjdení zo závetria našej hradby sa ukázalo otvorené more. Vietor fúkal do tváre a vlny začali nadhadzovať náš čln. Všetci sme sa pevne chytili a mali sme čo robiť, aby sme sa udržali na lodi. Voda striekala do tváre a do rúk sa zarezávalo lano, ktorého som sa držal. Voda sa naberala do člnu. Neviem, ako dlho sa tam išlo, bolo to krátko. Prišli sme na miesto. Vlny hojdali loď pomerne silno. Všetci vieme, že sa musíme obliekať rýchlo, aby nás vlny neodniesli preč. Podľa GPS stále udržiavame pozíciu a vraciame sa na miesto zanorenia. Upravili sme sa a sediac na okraji člna, chrbtom k vode, skáčeme klasickým pádom cez chrbát do vody. Dôležité je mať vypustený kompenzátor, aby sa človek rýchlo zanoril a bol mimo dosah vĺn, ktoré by ho mohli odniesť preč. Ja skáčem, ale s nafúknutým kompenzátorom, hneď po skoku do vody sa vynáram, aby som si zobral fotovýbavu. Beriem ju, vypúšťam kompenzátor a ponáram sa. Počas ponárania si priväzujem foťák dvomi popruhmi o svoje telo, zastavujem sa v 10 metroch a čakám na ostatných. Pravidlo hovorí, aby sa celá skupina počkala pod hladinou, či je každý po zanorení OK, a až potom sa pokračuje v ponore. 
Podľa príručky by sa malo čakať asi vyššie, ale vyššie bolo cítiť ešte silné vlnobitie. V desiatich to bolo OK. Čakám, sme dvaja, tretí člen, nežné pohlavie našej skupiny, Erika, sa nezanorila. Čakáme 4 minúty. Pri pohľade, smerom ku hladine, vidím, že Erika má problém, stále je na hladine. Rozhodnem sa ukončiť ponor, viedol som tento ponor a rozhodnutie bolo na mne. V momente, keď som sa rozhodol k ukončeniu ponoru sa Erika objavila medzi nami a jej pravačka ukazuje spojený ukazovák s palcom do krúžku a ostatnými prstami zdvihnutými, asi všetkým známy znak OK. Super, tento znak sme ukázali všetci, čo znamenalo, že pokračujeme v ponore. Začali sme klesať. Idem prvý a netrpezlivo čakám, kedy zbadám lietadlo. Bol to tzv. „modrý ponor“. Je to ponor, pri ktorom sa nemáte čoho „chytiť“. Nevidíte útes, nevidíte dno. Všade, okolo vás, je len modrá voda. Pri takomto ponore neviete, kde ste a čo sa s vami robí. Pod vodou strácate orientáciu a jemné prúdenie vás odnesie preč, ani si to nevšimnete.
Klesám, som v hĺbke 18 m, už by som mal vidieť dávno lietadlo, ale začína sa ukazovať skalnaté dno. Je to však rovná kamenná doska. Kde je lietadlo? Pýtam sa a mrmlem do automatity (to je to, čo máte v ustach pri potápaní – poznámka autora). Lietadlo nevidím. Musel nás odniesť prúd pri čakaní na Eriku. Ktorým smerom je lietadlo, neustále si dávam túto otázku. Pozriem na kompas. Ešte na hladine som si pozrel, kam by nás mohli vlny odniesť. Idem – plávam podľa kompasu proti tomuto smeru. Po niekoľkých desiatkach metrov sa začína „vynárať“ obrys lietadla v celej jeho šírke. Je tu a je predomnou. Je nádherné, viditeľnosť super. Obrátim sa na Martina s Erikou, skontrolujeme si zostatok vzduchu vo fľašiach. Všetko je OK, tak ideme „na to“. Prvá skupina čaká nad lietadlom, hovorím si, to sú machri, nešli tam, aby mi to „nezakopali“, počkali, kým si urobím fotky a potom sme sa všetci pustili do skúmania vraku.
Je nádherný, zachovalý, vôbec nie je prelomený. Je pravda, že mu chýba chvost, jeden motor je čiastočne vypadnutý, ale je nádherný. Zo sedačiek ostali už len kovové konštrukcie, vrtule sú čiastočne ohnuté a mne sa hlavou premieta príbeh posádky. Výfukové portubia v motoroch sa stali domovom pre mureny a v trupe lietadla žije množstvo rôznych druhov morských živočíchov. Robím ešte niekoľko skupinových fotiek našej partie a pohľad na zostatok vzduchu v mojej fľaši mi hovorí, že bude nutné sa rozlúčiť s týmto krásavcom, dôkazom II. svetovej vojny. Pozriem na ostatných, checkneme fľaše, sme na tom rovnako, tak ukončím ponor a gestom päste so zdvihnutým palcom ukazujúcim hore naznačím vynorenie. Začneme stúpať, ešte z 15 m sa obzriem dolu a pohľadom sa rozlúčim. Pri „tri v piatich“ (je to bezpečnostná prestávka pred vynorením, potápač ostáva 3 minúty v hĺbke 5 m) vidím v očiach ostatných 
nadšenie, radosť, eufóriu a úžas. Po vynorení čakal náš čln na hladine, odmontujem zo seba foťák, podám ho do člna, zhodím kompenzátor s fľašou a pomáham ho z vody vyložiť na čln a štýlom ťarbavého tuleňa vyhodím na čln aj seba. Pod vplyvom eufórie necítim silný vietor, ktorý neustále fúka a vlny tiež neprestali.
Je to úžasný darček na moje narodeniny. Mám práve …..dsaťšesť rokov.